Príbehy

Prečítajte si príbehy ľudí, ktorí dokázali nájsť v sebe silu a zmeniť svoj život.


N.

Ráno sa zobudil, upratal a išiel do práce. Na svojom aute pracoval ako taxikár. Bol priateľský a komunikatívny, takže celý deň viezol ľudí a popritom s nimi viedol klasické debaty o živote. Večer mu skončila pracovná doba. Zaparkoval, z miesta šoféra vystúpil, otvoril zadné dvere, ustlal si deku a snažil sa zaspať.

Ráno sa zobudil, upratal a išiel do práce. Na križovatke čakal na červenú a zbadal nápis OZ STOPA Slovensko - integračné centrum pre ľudí bez domova. Po dvoch týždňoch krúženia raz zaparkoval, otvoril dvere a vstúpil do integračného centra. Povedal, že potrebuje pomoc. Odkedy sa rozviedol, tak pracuje ako taxikár, spáva v aute, má obrovské dlhy a skoro celý zárobok mu vezme exekútor. Má však úžasnú priateľku. Je láskavá a milá, vie o jeho situácii a vyzerá to medzi nimi na vážny vzťah. Ponúkla mu spoločné bývanie, ale najprv ho prosí, aby si usporiadal život. Aby išiel na osobný bankrot a našiel si lepšiu prácu.
V integračnom centre pre ľudí bez domova si napísal nový životopis a podal žiadosť na osobný bankrot. Po pár dňoch zaparkoval, otvoril dvere do jednej firmy a sedel na pohovore. Potom išiel do auta a naštartoval s vedomím, že ho čaká posledný týždeň ako taxikár prespávajúci vo svojom aute.
Pociťoval šťastie, práca vrátnika sa mu pozdávala a dúfal, že priateľka neľutuje spoločné bývanie. Poctivo chodil do práce a snažil sa byť trpezlivý napriek tomu, že mu ešte niekoľko mesiacov celú výplatu zhltol exekútor.
Až raz prišiel list. Otvoril dvere do integračného centra a zakričal "konečne nemám dlhy".

O rok neskôr sa ráno zobudil vedľa svojej manželky a išiel do práce.


K.

Niektoré príbehy trvajú roky, niektoré dva dni.
V pondelok nás kontaktoval pracovník nízkoprahového centra pre ľudí bez domova. Prišla k nim staršia pani, ktorá dlhé roky pracovala ako opatrovateľka v zahraničí s tým, že je už týždeň na ulici a prosí o pomoc. Na túto informáciu sme hneď reagovali a dohodli si okamžité stretnutie u nás v integračnom centre. Pani K. je rodená staromešťanka, ktorá prekonala vážnu chorobu a zároveň smrť manžela. Aj vzhľadom na túto situáciu ju postihli reštitúcie a manželova rodina s ňou odmietla bývať v ich rodinnom dome.
Tým sa započalo bezdomovectvo.
Prvá noc na nocľahárni znamenala odcudzenie dokladov a tým pádom u nej vznikol strach, ktorý spôsobil voľbu "ostanem spať radšej na ulici". Práve tieto zážitky sú štartom k tomu, že ľudia bez domova zvolia radšej ulicu ako nocľaháreň.
Tu však prichádza už tá dobrá časť :). Mnohí ľudia veria našej práci a posielajú nám pracovné ponuky pre ľudí bez domova. Hneď sme mohli jednu ponuku z nich využiť. Pani K. išla hneď na druhý deň na pohovor, ktorý úspešne zvládla a je opäť zamestnaná ako opatrovateľka. Po skončení pracovnej doby sa však už neocitá na dilemách, či ulica alebo nocľaháreň. Cez náš systém Housing+ sa ubytovala v podnájme v byte, kde strávi mesiac december a následne jej od nového roka poskytne dôstojné ubytovanie nový zamestnávateľ.


S.

Viac ako osem rokov celé dni a noci opatrovala svojich starých rodičov. Mala s nimi skvelý vzťah. Po ich smrti však pre ňu prišla veľká rana. Prišla na skutočnosť, že mala nárok na opatrovateľský príspevok, o ktorom nemala vedomosť. A to znamená, že si celé roky neuhrádzala zdravotnú poisťovňu. Neviní z toho nikoho, tvrdí, že si mala takéto informácie zisťovať sama, mala byť priebojnejšia. Tisícové dlhy tam už však sú. Po smrti starých rodičov nemohla v ich byte ostať a tak zo dňa na deň zrazu ostala žiť na ulici. Smútila, bola šokovaná, bála sa. No napriek tomu si zachovala svoj upravený vzhľad, slušné správanie a pokoru. Spoznali sme ju, porozprávala nám svoj príbeh a pridala sa do našej pracovnej terapie. Po jej ukončení sme spoločne našli prácu na trvalý pracovný pomer, do zdravotnej poisťovne boli odvádzané odvody a dohodla sa s exekútorom na postupných splátkach svojich dlhov.

Prešli dva roky.

Pani S. si zlomila ruku, po doliečení zranenia bola z práce prepustená, v peňaženke mala nula peňazí a ubytovňa urgentne žiadala zaplatenie nájomného. Ak by nezaplatila, musela by odísť. Kam? Na ulicu. Veľmi dlho jej trvalo, kým za nami prišla, cítila hanbu, že opäť padá do bezdomovectva. Avšak prišla a tak sa kolobeh začal opäť. Tentokrát bola priebojnejšia, dlhé mesiace bojovala o všetko, na čo má nárok. Minulý týždeň nastúpila do práce, ktorá ju teší, baví a napĺňa ju. S pani S. ostávame v kontakte a tentokrát už veríme, že sa nikdy nebude báť požiadať o pomoc, nech pôjde o čokoľvek. Povedať "potrebujem pomoc" totiž nikdy nie je hanba. Je to odvaha.  


M.

Keď sme mali prednášku v ÚVTOS Želiezovce, pán M. si nás zapamätal. Prišiel k nám mesiac po prepustení s túžbou byť súčasťou pracovnej terapie. Hneď na prvom stretnutí nás potešil rozprávaním o tom, čo všetko už dokázal vybaviť. Evidoval sa na úrade práce, vybavil si resocializačný aj ochranný príspevok a začal vykonávať aktivačné práce. Po ich ukončení k nám nastúpil na pracovnú terapiu a zúčastnil sa konzultácie na oddĺženie dlhov. Niektoré poobedia si zarábal na brigádach a noci prespával v nocľahárni. Keď si myslel, že sa situácia v jeho živote trošku stabilizovala, okradli ho aj so zarobenými financiami, vybavenými dokladmi a pracovným oblečením. Proces vybavovania tak začal odznova, bral to však s pokorou. Každodenné motivačné rozhovory začali byť o stabilizácii emócii, ktoré prežíval. Týkali sa najmä zmien v jeho situácii, ktoré sa nediali tak rýchlo, ako si M. predstavoval. Veľmi túžil po slušnom vlastnom bývaní v podnájme, kam by si mohol oddýchnuť po "klasickej práci, akú majú všetci". Práca bola veľký bod, neúspešné pohovory v ňom vzbudzovali pocit beznádeje.

Po dlhých debatách v tíme sme sa v rámci programu Housing + rozhodli práve jemu poskytnúť čiastočný finančný príspevok na bývanie. Akonáhle sme mu to povedali, ukázalo sa, ako veľmi je bývanie jeho túžba. Celé poobedia trávil hľadaním ponuky prenájmov izieb, obvolával prenajímateľov a chodil na obhliadky. Po necelých 2 týždňoch nám nadšene zavolal, že našiel izbu v rodinnom dome a môže sa hneď nasťahovať.

Dnes je jeho prvý deň v práci.Keď sme mali prednášku v ÚVTOS Želiezovce, pán M. si nás zapamätal. Prišiel k nám mesiac po prepustení s túžbou byť súčasťou pracovnej terapie. Hneď na prvom stretnutí nás potešil rozprávaním o tom, čo všetko už dokázal vybaviť. Evidoval sa na úrade práce, vybavil si resocializačný aj ochranný príspevok a začal vykonávať aktivačné práce. Po ich ukončení k nám nastúpil na pracovnú terapiu a zúčastnil sa konzultácie na oddĺženie dlhov. Niektoré poobedia si zarábal na brigádach a noci prespával v nocľahárni. Keď si myslel, že sa situácia v jeho živote trošku stabilizovala, okradli ho aj so zarobenými financiami, vybavenými dokladmi a pracovným oblečením. Proces vybavovania tak začal odznova, bral to však s pokorou. Každodenné motivačné rozhovory začali byť o stabilizácii emócii, ktoré prežíval. Týkali sa najmä zmien v jeho situácii, ktoré sa nediali tak rýchlo, ako si M. predstavoval. Veľmi túžil po slušnom vlastnom bývaní v podnájme, kam by si mohol oddýchnuť po "klasickej práci, akú majú všetci". Práca bola veľký bod, neúspešné pohovory v ňom vzbudzovali pocit beznádeje.

Po dlhých debatách v tíme sme sa v rámci programu Housing + rozhodli práve jemu poskytnúť čiastočný finančný príspevok na bývanie. Akonáhle sme mu to povedali, ukázalo sa, ako veľmi je bývanie jeho túžba. Celé poobedia trávil hľadaním ponuky prenájmov izieb, obvolával prenajímateľov a chodil na obhliadky. Po necelých 2 týždňoch nám nadšene zavolal, že našiel izbu v rodinnom dome a môže sa hneď nasťahovať.

Dnes je jeho prvý deň v práci.  


O.

S pánom O. sme sa prvýkrát stretli vo februári 2019 , prišiel k nám do kancelárie motivovaný na veľkú zmenu svojho života. Viac ako 20 rokov pracoval v rôznych krajinách a napokon sa vrátil naspäť na Slovensko. Keďže nevidí na jedno oko a má veľké problémy s nohami, mal by nárok na polovičný invalidný dôchodok. Bránil mu v tom niekoľko tisícový dlh na zdravotnej poisťovni, ktorý mu nedovoľoval ísť na vyšetrenie k špecialistovi, potrebný k invalidnému dôchodku. Mali sme dohodnutý termín na osobný bankrot, vďaka ktorému by si mohol založiť účet v banke a nájsť poriadnu slušnú prácu. Následne by si z práce vedel zaplatiť ubytovanie a tým pádom by opustil život na ulici. Avšak keď na tej ulici žijete, je ťažké sa sústrediť na to, čo všetko bude vybavené o pár mesiacov. Ťažko dokážete myslieť na to, že o pár mesiacov by mohol byť oddĺžený, mohol by si nájsť prácu a ubytovanie, mohol by ísť na vyšetrenie k očnému lekárovi a mohol mať vybavený polovičný invalidný dôchodok. Potrebujete prežiť zo dňa na deň. A tak pán O. uveril ľuďom, ktorí mu ponúkli brigádu na farme aj s ubytovaním mimo Bratislavy. Odvtedy sme ho 4 mesiace nevideli. Prepadol mu termín na osobnom bankrote a neprihlásil sa na trvalý pobyt do Bratislavy.
Stretli sme ho minulý týždeň. Vrátil sa naspäť s tým, že nemá nič, keďže peniaze za odpracované mesiace na farme nedostal. Rád by si začal vybavovať všetko, čo bolo v pláne na začiatku roka. Prosil o to, aby sme mu znova začali dôverovať. A my dôverujeme a budeme ho v tej zmene opäť sprevádzať. 


J.

Na začiatku pracovnej terapie bola pani J. tichá, bojazlivá a veľa plakala. Až po pár dňoch nám prezradila, že má strach o svojho dospelého syna, s ktorým bývala v opustenej hrdzavej maringotke na úplnej samote v lese. Zopár dní sa nedokázal postaviť na nohy, ochrnutie mu začalo prechádzať už aj do rúk. Spolu s ňou sme za jej synom išli. Ležal v maringotke vychudnutý, vyčerpaný a nevládny. Súhlasil s prevozom do nemocnice, kde ho hospitalizovali na neurológii. Pre pani J. to znamenal úplný obrat. Jej neuveriteľný strach o syna sa dokázal zmenšiť vďaka intenzívnej starostlivosti lekárov. Naša prítomnosť na vyšetreniach jej ukázala, že ak ponúkame pomoc, tak to myslíme naozaj úprimne. V nasledujúcich dňoch začala viac bojovať už aj o seba. Z maringotky sa odsťahovala na ubytovňu, evidovala sa na úrade práce, požiadala o finančnú a humanitárnu pomoc a splnila prísne podmienky k oddĺženiu všetkých exekúcii. Niekoľko mesiacov chodila každý deň na pracovnú terapiu a následne za synom, ktorého z nemocnice previezli do rehabilitačného zariadenia. Po ukončení pracovnej terapie absolvovala ošetrovateľský kurz a momentálne ako ošetrovateľka aj pracuje. Má prácu, má bývanie a najnovšie správy o jej synovi sú tie, že po roku už dokáže nielen prejsť sám zopár krokov, ale aj funkčnosť rúk sa mu postupne vracia. Pani J. je pre nás príkladom silnej a odvážnej ženy. 


P.

Keď som premýšľala, ako Vám príbeh pána P. prerozprávať, nebolo mi všetko jedno. Vedieť dôverne, ako sa bravúrne popasoval s ťažkosťami v živote, je vzácne a písať o ňom, je ako prezradiť niečo veľmi osobné celému svetu. V úplnej skratke je jeho príbeh o tom, ako dokáže človeka aj vlastná rodina dohnať k celkom zúfalým činom. Pod vplyvom alkoholu bol agresívny a zažíval halucinácie, trpel depresiami a samovražednými sklonmi. Následne prekonal mnoho liečení kvôli závislosti od alkoholu a patologického hráčstva, až konečne nabral tú najsilnejšiu vôľu a rozhodol sa všetko zmeniť. Začal triezvo pracovať na zmene vnímania seba samého aj na zmene svojho života. Počas pracovnej terapie získaval naspäť pracovné návyky, učil sa, ako narábať s financiami, ako zvládnuť náročné situácie bez alkoholu, prešiel si osobným bankrotom a začal platiť alimenty. Následne prijal ponuku jedného zariadenia, ktoré potrebovalo muža na výpomoc na 2 týždne - namaľovať plot. Z dvoch týždňov sa stali 3 roky. Pán P. má v tomto zariadení vlastné bývanie, stará sa o ich záhradu a okolie, no najmä sa stará o seba. Chodí na turistiku, športuje a svoj čas v živote venuje aj tým, ktorí tú silnú vôľu ešte stále potrebujú nájsť.  


M.

Pred skoro rokom a pol sme počas terénnej sociálnej služby spoznali pána M. Rozpovedal nám, že na ulicu sa dostal kvôli alkoholu. S manželkou bývali v podnájme, viac ho však zaujímal alkohol, nastal rozvod a pán M. ostal žiť na ulici napriek všetkým snahám a pokusom sa zamestnať. Prácu s pánom M. sme zintenzívnili, keďže mal veľký záujem svoj život zmeniť. Po 3-och mesiacoch od nášho stretnutia dobrovoľne nastúpil na protialkoholické liečenie, ktoré nebolo jednoduché, ale zvládol to bravúrne. Po návrate bol súčasťou pracovnej terapie cez našu organizáciu, kde spoločne s ostatnými klientmi revitalizoval prostredie Bratislavy. Silnou motiváciou mu bol opätovný kontakt s dcérami, ktoré naposledy videl pred 10-timi rokmi. Každý deň sme sa venovali jeho obavám, strachom, ale aj motivácii, podporovali sme ho vo vybavovaní si nových dokladov, prehlásenia pobytu a taktiež začal riešiť svoje exekúcie a dlhy. V súčasnosti je pán M. v procese oddĺženia, už 9 mesiacov abstinuje, je riadne zamestnaný, má slušné bývanie a s dcérami je v kontakte. Po toľkých rokoch sa dokázal postaviť na vlastné nohy a dokonca motivuje ostatných ľudí bez domova, aby dokázali nájsť v sebe silu a zmeniť svoj život.