Ukončime neviditeľnosť

Boli to zvláštne mesiace. Slovensko trpelo koronavírusom a ľudia boli k sebe iní. Solidárni, ústretoví, nápomocní.

Zo všetkých strán sa hovorilo "zostaňte doma, noste rúško a dezinfikujte si ruky". A áno, ľudia bez domova sa nemali kam schovať a akosi si to všetci viac uvedomovali. Bolo príjemné toto zažiť. V organizácii sme traja, pričom každý z nás pracuje v bezdomovectve dlhé roky. Takúto solidaritu k ľuďom, ktorí nemajú domov, sme však zažili prvý krát. Dúfame v to, aby sa citlivosť k tým slabším nestratila s tým, ako sa stratí koronavírus. Pre nás je táto téma potrebná svojou každodennosťou. Nie, nemôžu si za to sami. Nie, nie sú to všetko alkoholici a nie, nie sú ani odpad len preto, lebo nemajú svoj domov. Na ulici je život ťažký. Ak nie je koronavírus, tak je krutá zima. Ak nie je krutá zima, tak je nekonečná horúčava. Ak nie je nekonečná horúčava, tak sú iné dni a iné obdobia, kedy práca s ľuďmi bez domova pokračuje bez ohľadu na to, čo všetko sa naokolo deje. Sme tu stále, každý deň a hovoríme nahlas o tom, čo sa môže stať každému z nás.

Veľmi dúfame, aby solidarita a pochopenie inakosti medzi nami zostala aj po skončení krízy. Naše fotografie spolu s Občianske združenie PRIMA ste mohli vidieť na citylight v mesiaci jún, ak ste sa prešli bratislavským starým mestom.

Ďakujeme World Habitat za pomoc s financovaním kampane.

Biba

Našim cieľom bolo, aby sme boli tam, kde nás je treba. Musím povedať, že sa nám to naozaj darilo. Každý náš deň vyzeral podobne, v nohách máme nachodené desiatky tisíce krokov. Naozaj som si nikdy predtým takto intenzívne neuvedomovala, aké je Staré mesto rozsiahle :). Snažili sme sa byť v tejto kríze spolu s ľuďmi bez domova. Poskytovať najnovšie informácie, poradenstvo, dezinfekčné materiály, rúška a teplé jedlo. Všetko sme si to do terénu poctivo odnášali na chrbtoch s cieľom, aby sme sa do kancelárie vracali s prázdnymi batohmi. Boli to naozaj kritické týždne, kedy ľudia bez domova prišli okrem iných vecí aj o tie malé zárobky, ktoré im garantovali aspoň nejaký prísun jedla na každý deň. Zároveň nerozumeli odporúčaniam, ktoré sa valili zo všetkých strán. Ako ostať doma bez domova?

S kolegami sme padali od fyzickej únavy a psychického vyčerpania. Pre mnohých ľudí bola naša práca neviditeľná, no my sme bojovali o to, aby najmä ľudia bez domova neboli v tomto čase neviditeľní. Ani my sme preventívne nestretávali naše rodiny a blízkych ľudí, všetok čas sme venovali práci. Avšak, boli to solidárne týždne. Bola som veľmi príjemne prekvapená, aké množstvo ľudí nás kontaktovalo s ponukou pomoci pre ľudí bez domova. Vďačne sme každú potrebnosť do ulíc od Vás prijali. Akoby si ľudia až v tejto kríze reálne uvedomili, aké je ľahké spadnúť do chudoby a bezdomovectva. Verím, že takúto situáciu nepraje nikto nikomu a že hoci kríza pomaly ustupuje, solidárnosť medzi nami ostane. Skončením koronakrízy nám práca nekončí, ostávame v uliciach a pokúšame sa ukončovať bezdomovectvo.

Martina

Správy zo všetkých strán hlásili, aby ľudia,ak naliehavo nemusia, nenavštevovali lekárov, aby si svoje lieky predpisovali telefonicky a v prípade potreby navštívili lekára. Počas obdobia korona krízy sme v teréne zaznamenali množstvo chorých, zranených a zanedbaných ľudí bez domova. Títo ľudia nemôžu zdvihnúť len tak svoje telefóny alebo len tak navštíviť svojho lekára. Prečo? Jednoducho nemajú na základnú zdravotnú starostlivosť nárok, majú často dlhy voči zdravotnej poisťovni, nemajú predošlé lekárske záznamy a dokonca ani lekára, ktorý by ich ošetril. Párkrát bola do terénu privolaná aj záchranná zdravotná služba, ale tí nám na rovinu vždy po príchode ohlásili, že majú aj dôležitejšie veci na práci, ako ošetrovať ľudí bez domova s nie úplne smrteľnými následkami. Na zamyslenie bolo, či sme sa mali čudovať ich prístupu. Všetci mali toho už dosť, boli unavení,vyčerpaní, skrátka nikto z nás už nevládal. A tak sme sa dlho nečudovali, neváhali sme a začali sme aj my do terénu nosiť medicínsky batoh s potrebným vybavením na ošetrovanie klientov. Ošetrení bolo v tomto období viac než dosť, ale zvládli sme to a verím, že sme spravili všetko tak, ako sme najlepšie vedeli. Robili sme aj počas všetkých sviatkov, aj keď pršalo, aj keď svietilo slnko aj keď sa nám jednoducho nechcelo. Avšak v konečnom dôsledku som rada, že ľudia žijúci tam vonku na ulici sa mali v týchto ťažkých časoch na koho spoľahnúť. Som šťastná, že aj po 6 rokoch môžem spokojne prehlásiť, že moja práca ma stále teší a napĺňa.

Pavol

Keď sa čas v krajine zastavil a túžba po zisku bola nahradená vzájomnosťou, empatiou a solidaritou, som pociťoval hrdosť. Na Vás, ktorých som nikdy nevidel, nikdy o Vás nepočul. Na nás a mnohých sociálnych pracovníkov v uliciach, v rómskych komunitách, v centrách a zariadeniach, o ktorých ste nikdy nepočuli a nevideli ich v médiách. Na ľudí žijúcich na okraji, ktorých neviditeľnosť páli oči. Túžil som a veril, že toto zastavenie nás zmení. Zmení náš vzťah k prírode, ku ktorej sa správame, ako by nám patrila. Zmení náš vzťah k ľuďom, ktorí sú na okraji. Zmení náš vzťah k sebe samým. Dnes, keď sa stroj času znovu rozbehol, verím čoraz menej. Bojím sa nášho zabúdania. My ostávame v neviditeľnosti, ale nezabúdame.

Ďakujeme Verejnej ochrankyni práv za stretnutie ku kampani Ukončime neviditeľnosť.

SONG FOR NEVIDITEĽNÍ

Benefičná akcia bola ukončením kampane UKONČIME NEVIDITEĽNOSŤ. Akcia sa konala 13.augusta v hoteli Matyšák v archívnej vínnej pivnici. Program pozostával zo živej hudby, riadenej degustácie vína a večere pripravenej Michelinským kuchárom.

Usporiadateľmi akcie boli Občianske združenie Prima, Občianske združenie Stopa Slovensko a Art with benefits. Okrem príjemne stráveného času sme mali možnosť urobiť ďalší krok vpred k ukončeniu neviditeľnosti ľudí bez domova.